Jarná dovolenka v Julských Alpách v Slovinsku

Lucia Čahojová
May 7, 2017
16 min read

V zime sa deti tešia na sneh a veľká časť Slovenska sa niekde spúšťa po svahoch na lyžiach, sánkach, boboch... Pomaličky sa predlžujú dni, slnko prebúdza prírodu a snežienky a medvedí cesnak vytiahnu aj tie menej aktívne deti a rodiny do prírody. Väčšina začína premýšľať nad letnou dovolenkou, morom, táborom a ráta okrem daní aj týždne do prázdnin...

Aj Vy patríte medzi tých, čo ešte neobjavili čaro jarnej dovolenky v horách? A práve v tom spočíva veľká časť toho čara :) - málo ľudí na cestách, na chatách, v horách... ceny mimo sezóny nižšie a energia venovaná turistom vyššia... na kopcoch sneh, v dolinách krásne lúky plné kvetov a mláďatok, rieky a vodopády plné vody, priezračné jazerá, stromy a tráva žiarivo zelené a počasie... Z vlastných skúseností Vám poviem, že na jar sme prežili krajšie a stabilnejšie dni v horách, ako v lete. V lete sme sa jeden deň obliekali, aby sme sa (a hlavne deti) nespálili a na druhý deň nám nasnežilo pomaly na stan a neutíchajúce búrky nás vyhnali z kempu do hotela. S výnimkou zimy, balím do hôr také isté oblečenie – od legín, sukní/šiat po teplé mikiny a nepremokavé oblečenie... od sandálok po zateplené gumáky... najdôležitejšou výbavou sú štucne, čiapky, rukavice, tenké nákrčníky (buff), náplaste, nožík a termoska.

Túto jar sme sa (nie zrovna plánovane... týmto ďakujem mojej kamarátke Gabike, slovenkskej chatárke v Slovinsku, za vynikajúcu ponuku :)) vybrali do Julských Álp, do Slovinska. Kamarátka tam prevádzkuje krásnu chatu (dom, penziónik) s drevenými stropmi aj podlahami, s velikánskou plne vybavenou kuchyňou a spoločenskými priestormi, ktorou najobľúbenejšou časťou je veliká pec, na ktorej si vysušíte veci, zohrejete sa a deti sa pohrajú a podaktoré aj vyspia :). Izby sú menšie aj väčšie, čisté, jednoducho a vkusne vybavené s krásnymi výhľadmi na okolie. V chate sme objavili veľké množstvo máp, knižiek a inšpirácií na turistiku, lyžovanie, výlety, lezenie aj kúpanie...

Dovje, Triglav a chata v Dovje

Dedinka Dovje je ako návratom do minulosti. Úzke uličky medzi domami, hospodárske budovy, v ktorých objavíte okrem kravy, oviec a koňa aj traktor, malé kvetinové záhradky a hlavne obrovské lúky, krásne kopce, doliny a úžasné výhľady na Julské Alpy, vrátane vrchu Triglav.

Triglav (južnoslovanský výraz pre "trojhlav") je s výškou 2864 mnm najvyšší vrch Slovinska a zároveň Julských Álp, juhovýchodnej časti Álp. Nachádza sa v Triglavskom národnom parku a je zobrazený aj na slovinskom znaku a vlajke. Svoje pomenovanie získal podľa starodávneho slovanského božstva, ktorého tri hlavy zastupovali v ľudovej mytológii nebo, zem a podzemnú ríšu.

Na lúkach v Dovje, ako aj po celom kraji, sa nachádzajú stovky zvláštnych drevených stavieb, ktoré rozhodne neprehliadnete.

Keď ich uvidíte prvýkrát, určite budete premýšľať, na čo asi tak slúžia. Deťom pripomínajú velikánske rebriny a preliezky, avšak sú určené na sušenie sena (podaktorí to v súčasnosti využívajú aj na skladovanie dreva).

Chatárka Gabika už roky žije striedavo na Slovensku aj v Slovinsku, a tak pozná vynikajúco tento kraj, veľa pochodila, preliezla, navštívila, vyskúšala, ochutnala, a predtým sa dlhé roky venovala deťom vo Waldorfskej škole. Doma sme sa ako vždy na dovolenku pripravili, pozreli nejaké ciele a zaujímavosti v okolí. Hneď, ako sme sa o našich plánoch začali baviť, chatárka nám porozprávala a na mape ukázala, kam všade sa podľa jej skúseností oplatí ísť, či vidieť, zažiť, skúsiť, čo “musíme” vidieť a ochutnať, kam sa odviezť, kde sa dá dobre najesť, kam zaparkovať a pokolobežkovať, kde je aká dolina, jazero, vodopád, krásna prechádzka, vysokohorská chata, zaujímavosť... Kde sa dá v lete kúpať, dobre sa pobicyklovať po ceste, po kopcoch aj po tichej doline s deťmi. Zároveň nám povedala, kam až sa s deťmi dá podľa nej ísť, čo by ich mohlo zaujať, ale aj čo by už malé deti (naše deti majú 3 a 5 rokov) nemuseli zvládnuť.

Jazero Bled

Na prvý deň hlásili oblačno, chladno a veterno. Na Slovensku snežilo a viacero známych nám s obavou písalo o fujavici a mrazoch. U nás nemrzlo, len sme mali krásne snehom “ocukrované” kopce. Vyhľadávané turistické destinácie skôr obchádzame, ale na dni s horším počasím sa prekonáme :).

Vybrali sme sa k najnavštevovanejšiemu miestu Slovinska, jazeru Bled – Blejsko jezero. Cestou k jazeru, sme sa previezli cez vedľajšiu tichú dolinu, kam sa v lete plánujeme s deťmi prísť kúpať a bicyklovať. Zrazu sa dolina otvorila, kopce znížili a pod nami sa objavilo mestečko Bled s ospevovaným jazerom. Môžete si tu požičať člny a počlnkovať sa, odviezť sa organizovane loďkou ku kostolu, ktorý sa nachádza na ostrove v “strede” jazera, môžete sa len tak poprechádzať, vybehnúť si na hrad, ktorý sa vzpína na skale priamo nad jazerom, alebo si pochutnať na miestnej špecialite - krémovom koláči Kremšnita podobnom nášmu krémešu (ale tomu z mojich detských čias, keď ešte chutil krémovo a prírodne).

My sme ponaháňali kačky, poprezerali záhrady viliek, potrhali pár kvetov, obzreli prešpekulované jazerné “bazény” aj vstup do jazera pre vozíčkarov, a keďže radi navštevujeme zrúcaniny hradov, vyšliapali sme po schodíkoch až na hrad. Hrad aj hradby sú veľmi dobre zachovalé, vchádzate doň cez veľkú bránu. Deti by Vám povedali, že sa tam nachádza veža, maličká, ale krásna kaplnka, hradný včelín (obchod s produktmi z medu), ukážka dobových kostýmov, starodávna toaleta aj trblietavé skaly. Neodfúklo nás, ale rozhodne som sa potešila, že som celej rodine v zime uštrikovala teplé čiapky, a že nám sem tam pomedzi oblaky prekuklo slnko.

Jazero Jasna

Nasledujúci deň vietor stále fúkal, ale oteplilo sa a slnko svietilo, aj keď niekedy sa schovávalo za oblaky. Naložili sme kolobežku, odrážadlo a prilby, ale aj ruksaky. Naplánovali sme si na dnes malé jazero Jasna, ktoré sa nachádza nad mestečkom a zimným strediskom Kranjska Gora a je obkolesené nádhernými horami. Jazero pred pár rokmi vyčistili, upravili brehy, aby spríjemnili letné kúpanie, vybudovali drevené mostíky, vyhliadku/vežu, letný bufet...

Najväčší úspech mali mostíky a veža nad priezračnou tyrkysovou vodou, odkiaľ bolo vidieť malé aj veľké ryby. Obdivovali sme kačky aj káčerov, brehy boli plné bielych kamienkov, ktoré sa dali hádzať do vody aj hodiny. V jednom “rohu” jazera sú umiestnené balvany tak, že sa až pýta cez ne ponad tú priezračnú vodu preskákať na druhú stranu. Nebyť kačiek, kamienkov, vetra a čakajúcej tiesňavy, asi by sme tam ešte stále celá rodina skákali z balvanu na balvan.

Tiesňava a vodopády nad dedinkou Gozd Martuljek

Tesne pred odchodom z chaty nám ešte Gabika povedala, že cestou z jazera späť na chatu, v dedinke Gozd Martuljek sa nachádza malá tiesňava s vodopádmi, kam slnko zasvieti, ale vietor sa tam nedostane. Pre menšie deti je vhodná časť len po prvý spodný vodopád – Slap 1. Prechádzka to bola krásna, nie moc dlhá, dolina sa postupne zužovala až na tiesňavu a pomaličky pribúdali schodíky aj mosty. Postavili sme si pár kamenných mužíčkov na brehoch riečky a cez mosty vyšli až k lavičke pri prvom vodopáde.

Mladšej dcérke sme museli trošku pomôcť, ale na veľkú radosť to zvládla “po vlastných”. Odmenou boli malé dobroty z ruksaku - sušené aj načistené jablká, obľúbené oriešky, čistá voda a čaj, prípadne kúsok kvalitnej čokolády. Kto by odolal pikniku na slnečnej lavičke s výhľadom na vodopád. Na veľkú radosť detí k nám sem tam doleteli aj “vodopádové” kvapky. Cestou dole už boli deti dosť unavené, preto sme Bernadet vzali na koňa a so Sašenkou sme si cestu spríjemnili pesničkami a rôznymi “motivačnými” riekankami a básničkami, ktoré na turistike často využívam, keď prichádza únava a trpezlivosť ubúda.

Deti si po obede na piecke v chate v Dovje oddýchli, tatíka sme poslali "oddýchnuť si od nás" na bicykel, ja som si vyložila nohy a vypila kávičku.

Ak máte doma bicykel a obľubujete prázdnejšie cesty po horských dolinách, stúpania do a zo strmého kopca, horské priesmyky a časté zákruty, ako my s mužom, je tento kraj ako stvorený aj pre Vaše cyklopotulky.

Muž si tento raz vzal horský bicykel a trošku si to tam pojazdil. Preskúmal cesty spevnené, nespevnené, doliny aj kopce. Na leto však plánujeme vymeniť mt-bike za cestné aj "nosičské" (tzv. trekové bicykle s nosičmi :-)) a nabalíme bicykle aj deťom. Objavili sme krásne cyklocesty rovinného charakteru cez dedinky aj divokú prírod vhodné ako pre deti, tak aj pre menej odvážnych cyklistov.

Zabudnite na to, že si po turistike s deťmi sadnete a deti budú nebodaj unavené sedieť na chate až do večera :). Najlepším spôsobom, ako spracovať zážitky, vyvetrať deti, a predsa si po aktívnom dni oddýchnuť, je zobrať ich na lúky alebo k potoku. Potok je trošku ďalej dolu kopcom a na jar ľadový. Ale prejdete pár krokov z chaty a už ste na veľkej lúke nad kostolom v Dovje, ktorá je plná kvetov, s kopčekmi aj stromami, s dokonalým výhľadom do dolín, ale aj na nádherné hory. Len tak sa poprechádzať, alebo si posedieť na lúke, pozerať na krásnu prírodu, počúvať spev vtákov, otvoriť si knihu, vybrať si klbko a ihlice/háčik, natrhať si kyticu lúčnych kvetov do izby a nechať deti len tak behať okolo... “len tak pomimo” im povedať čo to o zvieratách, rastlinách, počasí, horninách aj riekach, kopcoch aj dolinách... dokonalá škola a oddych zároveň.

Dolina Vrata a vodopád Peričnik

Zobudili sme sa do krásneho slnečného bezveterného dňa. Jarné rána v horách bývajú dosť chladné, slnko je príjemné celý deň a dni sú už dosť dlhé (v Slovinsku je v apríli ešte o ôsmej večer svetlo!), a aj keď naše/Vaše deti patria k ranostajom, neoplatí sa na turistiku vyrážať skoro. Ako správne turistky, sme si s dievčatami okrem iného obliekli šaty/sukňu, teplejšie legíny a štucne. Je to naše bežné a dosť praktické (nie len) turistické oblečenie.

Okolo desiatej sadáme pobalení do auta a vyrážame dole kopcom za dedinku Mojstrana. Dnešným cieľom je poprechádzať sa poza vodopád Peričnik. Môžete sa odviezť autom až tesne pod vodopády a len si vybehnúť kúsok do kopca pod a za ne, ako väčšina “turistov”. Prichádzate však o nádhernú cca 3,5 km dlhú prechádzku dolinou Vrata cez lesík popri horskej rieke s výhľadom na vysoké zasnežené hory.

cestička dolinou Vrata k vodopádu Peričnik

Dnes sme zbalili okrem ruksaku aj nosič pre mladšiu. Zo skúseností viem, že cestou späť ju budeme musieť odniesť a v podstate ju celú prespí. Nosič je v tomto prípade rozhodne pohodlnejší, ako ju niesť spiacu 3 km na rukách.

Pri parkovisku nás privítala tabuľa o Triglavskom národnom parku, kde bolo o.i. značkami znázornené, čo je zakázané a povolené – že by sa nemali ničiť stromy a trhať kvietky, aj keď je ich veľa a vo vázičke by boli krásne, že sa nechytajú motýle a chrobáky, neodhadzujú odpadky, ale skôr zbierajú (aspoň zopár “pokladov” si donesieme z každej túry do koša). Deti to veľmi zaujalo,. Využila som pozornosť a veku prislúchajúc sme si zopakovali, čo je to ten Triglavský národný park, a prečo je to chránené územie. O prírodu som sa zaujímala od malička, a aj vďaka úžasným rodičom, starým rodičom aj učiteľom sa môj záujem o prírodu a životné prostredie udržal aj na strednej škole. Z prírodných vied som si na univerzite vybrala environmentalistiku, a práve vďaka tomu som dostala komplexné vzdelanie a dokážem teraz deťom odpovedať na väčšinu ich otázok o prírode typu "Čo", "Prečo", "A to ako...?".

Deťom sa páčili malé cestičky povedľa chodníka, mosty aj zvláštne kvietky, ktoré u nás na Slovensku v prírode nevídame.

Keď už sme boli z pomalej chôdze unavení a cítila som, že moja trpezlivosť sa výrazne znižuje, urobili sme si prestávku na plážičke pri rieke. Odfotili sme sa (mobilom... fotenie ma baví a vraj mám na to aj dobré oko, ale na nosenie mojej krásnej a drahej zrkadlovky v súčasnosti nemám kapacity, a skôr by sa otĺkala, opršala, pováľala... ako na ostatnej letnej „stanovačke“ v Alpách. S dieťaťom na ramenách a druhým za ruku sa ťažšie s foťákom manévruje. Radšej si šetrím ramená, ruky, čas aj trpezlivosť na deti, muža, spoluturistov a okolie). My dospeláci sme si v rámci možností sadli/postáli, vytiahli sme vodu a... deti klasicky ožili. Skákali po kameňoch, miešali vodu, hádzali kamienky do potoka, zbierali paličky, mali more otázok a... čľupli samozrejme aj do vody. Voda ľadová, v chládku čerstvo... treba rýchlo povyzliekať dieťa a zistiť, čo všetko nie je mokré a utíšiť malú prekvapenú turistku. Našťastie máme kapsičku s náhradným oblečením stále v nosiči/batohu so sebou, takže nebol problém sa poprezliekať do suchých vecí, všetko pobaliť a vybrať sa ďalej.

Ešte pár zákrut, kvetiniek a zaujímavých stromov, mostík cez divokú rieku a dorazili sme k chate, kde väčšina len začína (a keďže je vodopád vidieť aj z cesty, možno aj končí :)).

Už len strmším, ale krátkym kopčekom hore a sme pri vodopáde. Hneď sme si všimli, že aj napriek teplu a slnku, visia vo vodopáde aj po celom brale krásne cencúle. V zime, keď celý previs aj okolie zamrzne, sa pohľadom na vodopád Peričnik prenesiete do začarovaného ľadového kráľovstva plného cencúľov a ľadu.

Odložili sme nosič bokom, obliekli nepremokavé bundy s kapucňami a vydali sa pozrieť za vodopád a pod bralo/previs. Dá sa ísť ešte vyššie, k ďalšiemu vodopádu, ale pre deti to už nebolo vhodné. Vyslali sme na prieskum tatíka, kým my sme si urobili piknik pod vodopádom. Slnko nám rýchlo bundy vysušilo, ale nadšenie a spomienky ostávajú.

Cestu späť menšia víla, podľa očakávania, prespala a väčšia bola tiež unavená. Vzala som ju za ruku a veľa sme sa rozprávali, spievali si, preskakovali kamene aj paličky, hľadali kvietky, počúvali vtáčiky a pozerali, či náhodou nezbadáme aj nejaké väčšie zvieratko. Sašenka túžila uvidieť srnku. Tento sen sa jej nečakane splnil, aj keď až o pár dní a v inej doline.

Poobede sme opäť pustili tatíka na bicykel a my sme, po oddychu pri rozprávkovej knižke, trošku pomohli Gabike okolo domu a vybrali sa na lúky natrhať jej kytice lúčnych kvetov, ktoré by zútulnili izby a spoločenskú miestnosť chaty.

Výlet vlakom a Bohijnské jazero

Naše deti milujú cestovanie vlakom, autobusom, loďou, električkou... Rozhodli sme sa vyskúšať tento raz cestu vlakom. Popri jazere Bled jazdí vo vybraných dňoch parný vlak. Cesta vedie peknou dolinou, cez niekoľko tunelov a popri priezračnej rieke. No ale počas nášho pobytu parná lokomotíva nešla a nepôjdeme sa predsa previezť obyčajným vlakom len tak. Pozreli sme sa na mapu a pár kilometrov od našej cieľovej stanice v Bohijnskej Bistrici sa nachádza

nádherné veľké horské jazero. Zo stanice by sme sa k nemu dostali veľmi komplikovane, preto sme sa rozhodli, že ja pôjdem s dievčatami vlakom a muž sa presunie autom k nám.

K stanici pri jazere Bled sme prišli (plánovane) skôr. Vlak mal z tejto stanice odchod buď veľmi skoro, alebo až okolo poludnia,. Bolo pekné počasie, škoda sedieť na stanici, preto sme zbehli ešte k jazeru ponaháňať kačky, pozrieť vesliarske preteky a ochutnať vynikajúcu zmrzlinu. Bolo priam neuveriteľné, koľko ľudí sa dokáže cez víkend pomestiť k jednému jazeru. Cez týždeň sme tam stretli len pár naobliekaných párikov. "Slovenske železnice" išli presne a nie len názvom pripomínali tie naše :). Obdivovali sme cez okno prírodu a pozabudli sme počítať stanice. Skoro sme sa previezli 10 km tunelom na druhú stranu hôr, ale nakoniec sa mi podarilo rýchlo pobaliť a vystúpiť, rušňovodič trpezlivo počkal a výpravca sa nad mojou rýchlosťou a hromadou vecí v rukách (vrátane rozjedeného jablka, palice, kvietkov, batohu a dieťaťa) len pousmial. Kým prišiel k stanici muž na aute, všetko som už pobalila a bola som rada, že sme vo vlaku nič nezabudli. Deti mali ďalší veselý zážitok, ktorým sa s nadšením tatíkovi hneď pochválili. Na koniec krásnej Bohijnskej doliny k jazeru, sme už sediac v aute, prechádzali úzkou cestou pomedzi domy malých a krásnych dediniek.

Bohijnské jazero nás očarilo od prvého momentu. Keďže sa v jeho okolí nemôžu stavať hotely, nie je preplnené turistami. Toto jazero je prekrásne svojim prírodným charakterom, priezračnou belasou vodou, vodným vtáctvom, plážami plných kamienkov, lúčkami, stromami, výhľadmi na okolité hory, veľkými kameňmi na skákanie aj lezenie a hlavne tichom. Je to najväčšie jazero Slovinska s dĺžkou pobrežia skoro 11km. Jeho obídenie Vám príjemným vychádzkovým tempom zaberie približne 4 hodiny, na bicykloch je to samozrejme rýchlejšie. Môžete sa odviezť po jeho dĺžke loďkou, požičať si člnok, zachytať ryby, alebo si len tak, ako my, urobiť piknik, hádzať žabky a zahrať sa na jednej z mnohých plážičiek. Bohinjské jazero leží v nadmorskej výške 525 metrov, je dlhé 4,35 km a široké 1,25 km, pričom v najhlbšej časti dosahuje hĺbku až 45 metrov. Je súčasťou Triglavského národného parku a z niektorých častí jazera je vidieť aj vrchol Triglav. Hneď pri jazere ležia aj dva kostolíky. Neďaleko dediny Ribčev laz stojí kostol sv. Jána Krstiteľa a dostanete sa k nemu cez krásny kamenný most a druhým je kostolík Ducha Svätého.

V lete je jazero obľúbenou destináciou na kúpanie, člnkovanie, rybárčenie, prechádzky, bicyklovanie a oddych pri vode. Je to tiež miesto vhodné ako začiatok (a vlastne aj koniec) turistiky do okolitých hôr a dolín - napr. Triglavské jazerá, vodopád Savica...

Planica a dolina Tamar, Dom v Tamarju

Posledný deň sa malo počasie trošku zhoršiť, v Dovje bolo zamračené a cez noc aj popršalo. Premýšľala som ráno, čo by som ešte chcela vidieť a dalo by sa aj v prípadne jemného dáždika s deťmi zvládnuť. S mojim tatinom a sestrou sme kedysi sledovali skoky a lety na lyžiach. Pár kilometrov hore dolinou z Dovje smerom na talianske hranice sa nachádza veľké a známe skokanské stredisko Planica. Je tam vybudovaných 7 mostíkov rôznych veľkostí. Tie menšie sú prispôsobené na celoročné skákanie, čiže sa doskakuje na umelú "trávu", a síce som letné skákanie na lyžiach videla v televízore, nikdy som si ten povrch nevedela predstaviť.

Už cestou v aute sa počasie výrazne zlepšovalo a nad Planicou svietilo slnko. Len sem tam ho zatienili oblaky. Mostíky sú plne verejnosti prístupné, čiže sme si mohli tú trávu pochytať, vyšliapať si schodíkmi až úplne hore a sadnúť si na lavičku, odkiaľ sa skokani spúšťajú a na konci mostíka skáču. Smerom hore sme si dobre potrénovali nohy a s dievčatami sa na tatíkovi potichu nasmiali. Muž sa síce odhodlal, a na tú lavičku (lepšie povedané polienko) sadol, ale keď pozrel z mostíka dole, len skonštatoval, že by sa nespustil a neskočil ani z toho najmenšieho :). Postupne sme sa dostali až k najväčšiemu "mamutiemu" mostíku, na ktorom sa organizujú v zime preteky letov na lyžiach. Skokani letia cez 200 metrov dole a doskakujú do známeho postoja - telemark. Ak máte chuť a odvahu, môžete si ísť aj Vy polietať... požičiate si výstroj, vyveziete lanovkou hore, pripevnia Vás o lano a preletíte či už dole hlavou, alebo sediačky ponad mostík bezpečne až dole.

Ja som s deťmi až hore nešla, ale tatík si to vyšliapal úplne hore. My sme sa na neho zdola pri "tirolských" piesňach a kávičke pozerali. Deti som si šetrila, pretože pri mostíkoch bol začiatok chodníka, ktorý Vás dovedie až na úplný koniec doliny k horskej chate. V zime je chodník upravovaný aj pre bežkárov. Slovinci milujú bežkovanie a už od útleho veku sa tomu venujú aj v škole. S mužom sme sa dohodli, že sa aspoň kúsok po chodníku prejdeme. Ak by to bolo pre deti na posledný deň príliš náročné a počasie sa zhoršilo, nechali by sme si túto, cez 4 km dlhú túričku, ako výborný cieľ na letnú dovolenku.

Myslím, že muž vôbec nepočítal s tým, že ja ich až na tú chatu dostanem :-), pretože mladšia fňukala a k informačnej tabuli prišla len preto, lebo sa bála ostať sama pri mostíkoch a staršia mrnčala už po pár metroch. Bernuška už naozaj ledva, a zaslúžene po náročnom týždni, prepletala nožičkami. Radšej som ju vzala hneď "na koňa".

Cesta k chate Dom v Tamarju viedla cez les ihličnatý, neskôr zmiešaný, popri chodníku kvietky a kamenní mužíčkovia, ktorým sme dostavali kamarátov. Zaujalo to aj Bernušku a zrazu chcela, aby som ju dala z mojich ramien dolu, a s nadšením cupitala od jedného kamenného mužíčka k ďalšej hromade kamienkom aspoň kúsok pešo. Chvíľu sme putovali kosodrevinou, kde sa zrazu len tak pred nami objavil vysnívaná srnka, vlastne srnec. Nebol ani z ďaleka plachý a prežúvajúc trávu po nás pozeral, až kým sme sa s dievčatami úplne nepriblížili a aj potom len pomaličky s pokojom odkráčal do lesa. Ešte chvíľku sme tam užasnuté a šťastné stáli, kým nás muž nedobehol. Cestou k srnke sa náramne deťom zrýchlil krok a “unavené” deti zrazu prekvitali energiou.

Náš chodník, striedmo označený pre Slovinsko typickými kruhovými značkami červenej a bielej farby (prípadne s číslom), viedol raz hore raz dole kopcom, sem tam sa zjavila lavička, sem tam turista, sem tam balvan ideálny na prelezenie, ktorý “kedysi bol hore, vysoko na vrcholkoch týchto hôr, ale rôznymi vplyvmi, a vďaka lavínam a ľadovcom sa ocitol práve tu, vedľa chodníka. Ľadovec sa časom roztopil, ale balvan tu už ostal.” Mladšiu som si pre zrýchlenie vždy po zastavení vzala na ramená, ale staršia si spokojne cupkala po kopčekoch a chodníkoch mimo cesty. Prešla minimálne 3-krát viacej ako my.

Už sme dosť dlho putovali a nikde žiadna tabuľka, ani údaj o vzdialenosti. Muž stále premýšľal, kedy sa otočíme a ja som stále dúfala, že tam čoskoro budeme. Po dosť dlhej chvíli sme predsa objavili tabuľku a na nej údaj, že chata je vzdialená už len 800 m a k tomu z chodníka uvidíme aj vodopád. Zrýchlili sme a tešili na ďalší vodopád. Nešli sme už k nemu, len z lúky sme obdivovali, ako vyviera priamo zo skál. Chata Dom v Tamarju sa nachádza na konci veľkej lúky obkolesenej ihličnatým lesom a vysokými horami so zasneženými vrcholkami. Vedľa chaty stojí krásna kaplnka, do ktorej sa dá cez malé okienko nakuknúť, aj keď je zatvorená. Na lúke sme museli na pamiatku postaviť ďalších kamenných mužíčkov, a potom sme sa usadili na lavičky pred chatu s krásnym výhľadom. Obloha sa po chvílke zatiahla, trochu sa ochladilo, tak sme sa na neskorší obed presunuli do chaty. Po jedle nastal čas na cestu späť k autu. Na doplnenie energie ako dezert si tam môžete dať typické domáce štruklji a vynikajúcu hubovú polievku nájdete pod názvom gobova jucha.

Nerada chodím tou istou cestou späť. Našťastie dole dolinou viedla ešte cesta druhá, po ktorej sa vydala väčšina turistov. Je určená skôr pre zásobovanie, ale je tiež zaujímavá a hlavne vedie naspäť k mostíkom. Mladšiu dcérku sme naobliekali, aby jej v nosiči nebolo zima a mohla si tento raz na mužovom chrbte oddýchnuť. Dúfala som, že so staršou to nejako zvládnem, ale videla som, že má po celom týždni toho tiež dosť a aj počasie začalo byť skôr uspávajúce. Rozhodla som sa hneď od začiatku s ňou hrať naše obľúbené motivačné hry, spievať si a naschvál sa v textoch mýliť, čím som ju dosť zaujala a rozosmiala. Rozprávala som jej veselé príhody o skratkách, ktoré sú zo skúseností "síce dlhšie ale o to náročnejšie". Obdivovali sme obrovské diery v horách, zatúlané stromy na vrcholkoch, vtáčie búdky, hľadali sme zvieratká a rátali známe arizona dopredu dozadu nabok a späť. Ani sme sa nenazdali a medzi stromami sme objavili skokanské mostíky. Nakoniec sme si dali preteky dolu kopcom k autu a vyhrala samozrejme naša malá veľká turistka. Tatík to aj napriek narazenému a ubolenému chrbtu tiež zvládol a naša malá víla sa spokojná tesne pri aute zobudila. Sadli sme si unavení do auta a tešili sa na rozprávku a vyložené nohy a hlavne „prázdne chrbty“ na chate.

Staršia dcérka bola cestou do Dovje nezvyčajne tichá a pozerala len z okna. Videla som však na nej, aká je šťastná, spokojná a hrdá, že to celé zvládla. Večer obidve s nadšením z obľúbenej pece rozprávali, čo všetko dnes videli a zažili, čo sa im páčilo. Pri večernej modlitbe sme ďakovali, že nám opäť počas celej dovolenky prialo počasie a mohli sme toho tak veľa zažiť a vidieť... ale aj sme trošku zosmutneli, že sa toto krásne dobrodružstvo končí. Počasie sa večer zhoršilo a na najbližšie dni hlásili dažde, ochladenie aj sneh a doma sa oteplilo a svietilo slnko. Hneď sa nám veselšie balilo.

Nasvidenje čudovita Slovenija!

Ráno sme sa rozlúčili s chatou, chatárkou aj krásnymi kopcami a odcestovali späť na Slovensko. Na hraniciach s Rakúskom nás čakala ešte nečakaná kontrola. Ako dobre, že som tie pasy nezabudla nabaliť. Škoda, že som nevypýtala pečiatky do tých pasov, to by bol iný suvenír, to sa už len tak nevidí :-). Cesta nám trvala niečo cez 5 hodín a z toho časť deti prespali.

Staršia dcérka sa s babkou zvítala vetou: “Babi, tešila som sa na teba a psíkov, ale budú mi chýbať tie nádherné hory!” a ešte vo dverách jej obidve porozprávali také detaily z celej dovolenky, že by ste neverili.

Premyslené už máme viaceré turistiky a výlety na jar aj leto, ale veľmi sa tešíme na koniec augusta, kedy zas vytiahneme mapu Slovinska a vyberieme sa pozrieť, “Ako sa má chatárka v Dovje?”. Tento raz dobalíme bicykle, plavky, deky aj letné šaty. Potraviny si brať nebudeme, radšej si nakúpime v miestnom Merkatore. Ceny sú porovnateľné s našimi a miestne, hlavne mliečne výrobky, často chutnejšie.

Mám pocit, že po tejto dovolenke sa k nám v lete “pribalia” aj nejakí kamaráti :).

Pretieklo veľa vody v priezračných potokoch a nádherných vodopádoch, odkedy sme sa vrátili domov, ale moje srdce ostalo tam, v horách. Robím si čaj z liečivých byliniek, ktoré sme si na slovinských lúkach natrhali a na piecke v chate vysušili. Odkladám papier a pero, beriem teplý hrnček, sadám si na terasu, pohladím štvornohého priateľa, privoniam k čaju a zavriem oči... Sedím na žiarivo zelenej kvetinovej lúke v Dovje, pozerám na zasnežený majestátny Triglav, cítim príjemný vánok vo vlasoch a počúvam veselý štebot našich lúčnych víl a malých veľkých turistiek.